Slovo diamant má pôvod v gréckom adamas - nepremožiteľný. Diamant je najtvrdším prirodzene sa vyskytujúcim materiálom na svete. Akokoľvek je jeho výskyt unikátny, je tvorený najčastejšie zastúpeným prvkom v prírode - uhlíkom ( podobne ako grafit). Diamant však kryštalizoval v kubickej sústave s veľmi pevnými a krátkymi väzbami medzi atómami.
Kubická kryštalická mriežka diamantu
Kryštalizácia prebieha za krajných podmienok, kedy tlak presahuje 70 000 kilogramov na centimeter štvorcový a teplota je vyššia než 3 000 stupňov Celzia, čo odpovedá podmienkam v hĺbkach cca 100 - 200 KM pod povrchom zeme. Dôležitou veličinou, ktorá ovplyvňuje tvorbu kryštáľov je i rýchlosť, ktorou základné látky chladnú. Pokiaľ došlo v procese kryštalizácie k zmene okolitých podmienok, malo to vplyv na výsledný diamant a prejavilo sa to v nepravidelných deformovaných rastových tvaroch, vytváraním tzv. dvojičiek alebo prerušením rastu.
Vďaka svojej tvrdosti je diamant schopný cestovať zemskou kôrou na povrch, kam je vytlačený vulkanickou horninou, v ktorej je usadený. Dva druhy tejto horniny sa nazývajú kimberlit a lamproit, Vzájomne sa líšia len mierne.
Pôvodný výskyt diamantov sú ložiská magmatického pôvodu, tzv. primárne ložiská, kde sú minerály rozptýlené ako akcesorické minerály vo veľmi tmavých horninách pochádzajúcich z povrchu zemského plášťa. Tieto horniny sa nazývajú kimberlity / Kimberlit, alebo modrá hornina, podľa mesta Kimberley v Juhoafrickej republike/. K zemskému povrchu vystúpili vo forme mohutných telies komínoviteho tvaru. V prípade kimberlitových komínov, tzv. sopúchov , dochádza ku zužovaniu smerom do hĺbky, preto sa často hovorí o „mrkvovitom" tvare. Zďaleka nie všetky kimberlity sú diamantonosné. Niektoré neobsahujú diamanty vôbec, iné v malých koncentráciách, preto by ich ťažba bola ekonomicky veľmi náročná.
Primárne nálezisko - Štruktúra diamantonosného komína s transportnou horninou kimberlit
Niekedy sú diamanty uvoľňované z kimberlitu alebo lamproitu eróziou. Všetky horniny na zemskom povrchu bez rozdielu podliehajú zvetrávaniu a erózii predovšetkým v dôsledku pôsobenia poveternostných vplyvov, kedy najmä voda zo zrážok spolu so striedaním denných a nočných teplôt rozrušuje horniny v blízkosti zemského povrchu. Tmavé minerály sa rýchle rozkladajú a vytvára sa žltá zvetralina (v ložiskách diamantov nazývaná „žltá zemina"/ . Tečúca voda ju potom spolu s diamantmi odnáša do riek, kde diamanty vďaka svojej väčšej mernej hmotnosti klesnú do riečneho koryta, alebo pokračujú ďalej k ústiu riek a pobreží oceánov. V určitých miestach, napr. meandroch vodných tokov, sa tak zvyšuje ich koncentrácia a vznikajú tzv. sekundárne ložiská.
Sekundárne i primárne ložisko
Niekedy sa môže stať, že sekundárne ložiská sú opäť premiestnené. Vtedy hovoríme o terciálnom ložisku. Zvyčajne je to morským pôsobením. Takéto náleziská sú zaujímavé, nakoľko takéto premiestnenie bolo spojené s veľmi tvrdým selekčným procesom. Ten vydržali len tie najkvalitnejšie diamanty. Takéto ložisko sa nachádza napr. na pobreží Namíbie.
Surový diamant v jednej z najčastejších prírodných foriem
Najbežnejšie tvary diamantových kryštáľov